Otcovi

Otcovi - Zuzana Smatanová

 

Tak ako v klietke vtákom chýba let

Ty na diaľku vieš, že mne zas tvoja dlaň

Keď sa stromy konármi spoja, ty sa vrátiš späť

Ja prídem k tebe bližšie ako plachá laň

Hustou, čiernou tmou pôjdeš so mnou domov

 

Príď sa so mnou v myšlienkach prejsť

Nech kŕdel vtákov máme nad hlavou

Ja na diaľku viem, že sa necháš uniesť

A nespomalíš ani pod únavou

Ľahkou, bielou hmlou prídeš za mnou domov

 

V korunách tvojich jabloní sa odzrkadlil čas

Objatie matkiných krehkých rúk je jediný náš domov

Bezpečný úkryt, slnečná izba v podkroví

Chodník do dvorov, zorané polia,

Chlieb, čo sa chuťou nezmení

Tam ťa hľadám, tým všetkým dýchaš

Záhradou stále tvoj hlas znie

Je to dávno, aj tak mi chýbaš

A tak to navždy zostane


Táto pieseň od Zuzky Smatanovej mi pripomína domov, ktorý moji rodičia postavili v tichom prostredí, obklopený len lúkami a lesmi, kadiaľ sme sa spoločne chodili prechádzať. Posledné mesiace môj otec už nevládal ísť ani hore na kopec, čo sme všetci pripisovali nádoru. Napriek tomu po ožarovaní ešte zateplil a pripravil na bývanie priestor v podkroví, ktorý sme vymaľovali, keď bol v júli v nemocnici a je krásne slnečný. Aj jablone boli plné červených a šťavnatých jabĺk. Už nebude v záhrade fúrikom odvážať burinu, ani si nedonesie chladené pivo z garáže, ani nebude chystať oheň na guláš. Je mi veľmi ľúto, že som v júni nešla s ním na ten východ slnka, na ktorý ma volal. Posledné dni mi zostalo len to, že som mohla pevne držať jeho dlaň vo svojej, tú obrovskú ruku stískať a hladkať a prikladať si ju bližšie...

 

Všetko, čo sa stalo doteraz, je preč. To zlé je zabudnuté a to krásne zostáva v spomienkach. Preto som vytrhla pár strán z môjho denníka. Staré myšlienky a vyrieknuté alebo zamlčané slová odniesol vietor. Odkedy ocko odišiel, mám pocit, že som úplne iný človek. Že všetko, čo sa predtým dialo bolo malicherné a detinské a je čas vykročiť celkom novým smerom. Na tejto ceste ma už nebude sprevádzať, ale verím, že raz si navzájom vyrozprávame tieto nové dobrodružstvá.

 

Nečakala som, že odíde. Celý čas som sa pripravovala na to, že sa po druhej operácii vráti domov a ja sa budem oňho starať, kým bude maminka so sestrou v práci. Aj keď nastali komplikácie, stále sme verili, že to zvládne a ja som prekonala všetky strachy, ktoré mi podvedome bránili v zdravotnej a osobnej starostlivosti, ktorú by doma potreboval. Bola som odhodlaná ísť do všetkého naplno, tak naplno, ako on musel bojovať so zdravotnými ťažkosťami.

 

Je pre mňa stále neuveriteľné, že tu už nie je. Sú to len dva týždne, čo sme vybavovali všetky potrebné veci, aby sa vrátil domov. Lenže za jeho nádorom sa ukrývala celý čas omnoho zákernejšia choroba, ktorá nám ho pomaly brala a nikto, okrem doktora vo zvolenskej nemocnici si nevšimol, čo sa s ním v skutočnosti deje. Vidieť ho, ako ho unaví posadenie, ako nedokáže vstať, ako lapá po dychu, lebo mu paralýza zabránila od júla rozprávať, jesť aj piť... Ten silný obrovský chlap nám bol v tom čase naplno oddaný.

 

Viem, že pri verdikte, že sú to všetky tri formy ALS - paralýza dolných aj horných končatín, aj bulbárna paralýza - nebolo cesty späť, pretože na toto ochorenie neexistuje liek. O diagnóze sme sa dozvedeli len pár hodín predtým, čo sa v nemocnici takmer udusil a "päť minút po dvanástej" mu museli zaviesť tracheostómiu. Jeho pľúca však už boli zapálené a plné hlienu, lebo to žiadny lekár od začiatku júla neriešil, a tak prestali pracovať a musel byť napojený na pľúcnu ventiláciu.

 

Neviem si predstaviť, ako sa musel cítiť. Len vďaka úžasnému personálu na Áre vo Zvolene sme ho mohli každý deň navštevovať a z tých večných každodenných osamelých hodín aspoň zopár z nich stráviť s ním. Posledné, čo sme mu rozumeli bolo: "Chýba mi Olívia," moja neter, ktorá mi deň predtým povedala, ako veľmi jej chýba starký a teší sa, keď sa s ním bude zase hrať. Áno, láme to srdce.

 

Bojoval tak veľmi, že sa jeho pľúca rozdýchali a nepotreboval niekoľko dní pľúcnu ventiláciu. Opäť sme dúfali, že sa niektoré veci stabilizujú a predsalen to zvládne prekonať, aby bol ďalej s nami. V jednu noc som sa ale zobudila na to, že nemôžem dýchať a mám plné ústa, hrdlo aj pľúca hlienu, ktorý sa mi nedarí vykašľať. Dusila som sa lapala som po dychu, snažila som sa kašlať, ale nešlo to. Manžel vstal a chcel mi pomôcť, môj pes si na moje koleno vyložil hlavu, a keď som si konečne ľahla, absolútne vyčerpaná a sťažka som dýchala, pľúca ma hrozne boleli, manžel ma držal v objatí, pes sa mi schúlil na posteli pri nohách a ja som vedela, že ocinovi sa niečo stalo. Na druhý deň som sa dozvedela, že ho v noci museli opäť zapojiť na pľúcnu ventiláciu. Odvtedy už na nás nereagoval a vedela som, že keby ďalej bojoval, to čo by ho čakalo, by bolo peklo na zemi.

 

Do tej osudnej nedele, kedy nám oznámili diagnózu, na ktorú za niekoľko rokov u môjho ocina nikto neprišiel, sa mi choroba ALS zdala neskutočne vzdialená. Vedela som, že ňou trpel Stephen Hawking, ktorý je ale výnimkou dlhého života v boji s touto zákernou chorobou. Väčšina prípadov má od jej začiatku šancu na 2-4 roky života. Niekedy sa skrýva za problémy s chrbticou a preto si myslím, že už tri roky dozadu, kedy sa ocinovi sťažil pohyb a operovali mu chrbticu, tak sa za tým skrývala nenápadne ALS. Pamätám si videá s ľadovou vodou, ktorú na seba liali ľudia po celom svete, ale nespomínala som si na to, že to bolo o povedomí o ALS. Dnes by som si najradšej na hlavu vyliala aj ja jedno takéto ľadové vedro.